Myseľ je ako úrodná pôda. Čokoľvek do nej zasadíš, to vzrastie. Zasadíš tam semienko krásneho kvetu, budeš ho polievať, a ono vykvitne. Zasadíš tam jedovatú burinu, poleješ ju a ona vyrastie (dokonca možno ešte rýchlejšie).
Čo tým chcem povedať? Myseľ je neskutočný nástroj, ktorý v podstate z veľkej miery rozhoduje o životoch ľudí. Ak myslíš na pekné veci, radostné, láskyplné, presne taký bude aj tvoj život. Ak sa však hneváš, žiarliš, kričíš, stresuješ, proste čokoľvek negatívne, čo si dáš do hlavy sa skôr či neskôr stane skutočnosťou. Znie to možno trochu prehnane, alebo veľmi open-minded, ale opak je pravdou.
Mám to z vlastnej a veľmi reálnej skúsenosti. S manželom máme skvelý vzťah. Je výsledkom našich prístupov, dôvery, tolerantnosti, a tak ďalej. Ale asi pred pol rokom trávil dlhú dobu na služobných cestách. Najprv to malo byť iba na krátke obdobie (asi 4 mesiace), ale nakoniec sa z toho vykľulo 15 dlhých mesiacov. Medzitým som otehotnela, mala štátnice z vysokej školy, dala do prenájmu náš byt, menila zamestnanie, porodila, starala sa takmer sama o bábätko, 2x sa sťahovala, bolo toho proste veľa. Manžel chodil na víkendy (väčšinou) domov, ale ja som bola čím ďalej tým viac unavená. Časom som si dokonca začala myslieť, že manželovi na mne až tak nezáleží. Veď predsa, keby chcel, bol by s nami, vybavil by si dovolenku, alebo voľno.... čokoľvek. Z týždňa na týždeň sa situácia v mojej hlave zhoršovala. Nakoniec som sa na neho hnevala úplne za všetko. Dokonca som začala aj žiarliť. Teraz mi to príde až smiešne, ale ja som žiarlila na jeho kolegov - na čas ktorý s nimi trávi, na jeho prácu, na všetko. Veľa som mu vyčítala, a neprešla dlhá doba, kým sa môj hnev preniesol na náš vzťah. Najprv to manžel tlmil, kupoval mi kvety, často mi písal, volal. Lenže v mojej hlave bola taká búrka, že som tieto lúče slnka ani nevidela. Znášali sme to obaja zle, horšie sme spávali, a ja som sa potom o neho začala ešte aj báť. Unavený denne šoféroval a lietal, proste zlá kombinácia. Toto všetko dokázalo jediné zlé semienko pochybností o ňom.
Takto sme bojovali pomerne dlho (asi 4 mesiace). Nakoniec mal manžel dlhé voľno (6 týždňov), takže sme mali čas a priestor to napraviť. ALE nešlo to. On chcela, ja som chcela, ľubime sa a i tak to nešlo. Až kým som po prečítaní jedného článku nepochopila, že hnev je len v mojej hlave. Že nikto na svete ma nedokáže nahnevať. To dokážem len ja sama. Vtedy, naozaj z minúty na minútu sa to zmenilo. Došlo mi, že som sa rozčuľovala sama zo seba, zo svojich myšlienok, zo svojej únavy, z toho, že toho bolo na mňa veľa. Proste len ja, a môj hnev. Keď mi to došlo bolo mi až ľúto aká nepríjemná som na manžela chvíľami bola. Ospravedlnila som sa mu, vysvetlili sme si všetko, a ja som si povedala, že chcem mať zasa ten dokonalý vzťah aký sme mali predošlých 8 rokov. No a presne tak som sa začala správať, ako keby sme ten vzťah perfektný už mali. Úsmevy, objatia, bozky, slová vďaky, milé gestá, skutky pomoci, malé prekvapenia, dlhé rozhovory, spoločné chvíle... a hlavne myseľ plná pozitívnych myšlienok.
Proste to, na čo človek myslí sa stane jeho realitou.
PS: Pozor na želania :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára